"Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie" - toto som si veľmi veľa krát vypočul, keď ma učili, že niečo som mohol mať, len som si to nevypýtal. Nebudem rozoberať, výrok, verím tomu, že matka rozumie svojmu dieťaťu najlepšie, aj keď vie len plakať a revať, či jedovať sa.
Problém, o ktorom chcem hovoriť, je skôr v tej "nemote". Teda v tom, že by sme niečo chceli, a nevieme si to vypýtať. Možno by aj....ale "ja sa hanbím", "čo ak povie nie", "nahnevá sa na mňa", "bude si o mne myslieť, že ho využívam" a mnoho podobných fráz si povieme. A pokiaľ to nie je niečo nevyhnutné, tak to asi aj odložíme. Celkom ma oslovila jedna príhoda:
chudobná rodina si za posledné peniaze kúpila lístky, lebo chcela odcestovať za more. V predposledný večer plavby sa synček vytratil a vrátil sa poriadnym kusom masa. To bol pre rodinu šok, lebo celý čas boli o chlebe a vode. Išli za kapitánom a ten im vysvetlil, že v cene lístka mali vždy poriadnu večeru.
My sa správame podobne. Len koľkoráz nie s tak úspešným koncom.
Život ma neustále učí, že keď niečo chcem, tak sa mám aj o to pričiniť. A ak treba, je na mieste sa i opýtať, povedať si svoj názor a svoje potreby. Samozrajme taktne, s ohľaduplnosťou a slušne. Najmä to posledné ma vie rozčeriť: "daj mi, sprav, ty debil aj ja som to chcel".... poznáme všetci :D
Nebojme sa teda odmietnutia, či pre nas nevýhodnej odpovede. Možno pravdepodobnosť toho, že budeme odmietnutí, vysmiatí či nahnevaní je oveľa menšia ako tá, nám dotyčný pomôže. A pokiaľ nás aj niekto slušne odmeitne, taktne, tak potom nemáme sa ani dôvod hanbiť, či báť sa sa hnevu, za to že sme vôbec niečo chceli. A ak aj predsa k tomu dôjde, nebudeme si v budúcnosti vyčítať, že sme nič neurobili pre dosiahnutie svojho cieľa.